Tak vyjsť aj s takýmito heslami do ulíc nebola vtedy žiadna maličkosť. Mali vtedy študenti oprávnené obavy pred zásahom represívnych jednotiek?

Nepochybne áno, a odvaha s akou vtedy títo študenti vysokých škôl vyšli do ulíc udivuje o to viac, že komunistický režim sa vo vtedajšom Československu stále neštítil použiť ani otvorené násilie. Tak sa to napokon aj udialo hneď na druhý deň v Prahe na Národní třídě, keď poriadkové sily zbili demonštrujúcich študentov. Bratislavský pochod sa ale zaobišiel bez incidentov a jeho účastníci sami spomínajú, že to bol istým spôsobom zázrak. Po rokoch strachu a obáv pred postihmi v práci, v škole či proti rodine, to boli práve mladí ľudia, ktorí  nabrali odvahu a kričali z plného hrdla, čo sa im v krajine nepáči.

Táto študentská akcia pôsobila na okoloidúcich ako nečakaný nevídaný zjav, keďže dovtedy boli obyvatelia Bratislavy zvyknutí len na komunistickou stranou organizované prvomájové pochody či iné tatko organizované podujatia. Asi 250 vysokoškolských a stredoškolských študentov sa zišlo na Mierovom (dnešnom Hodžovom) námestí vlastne v predvečer medzinárodného dňa študentstva

Tam sa pochytali za ruky a vytvorili tak živú reťaz, ktorá sa postupne presúvala cez mesto až na Štúrovu ulicu pred budovu Univerzity Komenského, kde položili kvety na mieste, kde sovietski okupanti v roku 1968 zastrelili študentku Danku Košanovú.

Sprevádzala ich samozrejme aj kolóna áut príslušníkov Verejnej bezpečnosti. Do sprievodu však nezasiahli a dokonca pustili študentov aj pred budovu ministerstva školstva na dnešnej Dobrovičovej ulicy. Tam predniesli svoje požiadavky prítomnému funkcionárovi KSS Gejzovi Šľapkovi - okrem iného sa dožadovali školskej reformy, zmien vo vyučovacom procese, požadovali koniec protekčným praktikám v školstve a napokon zazneli aj omnoho ráznejšie slová

 A žiaľ, málo sa táto udalosť pripomína. 16. novembra 1947 sa v Bratislave uskutočnila posledná veľká manifestácia na podporu Demokratickej strany na Slovensku. Zúčastnilo sa na nej až 30 tisíc ľudí, ktorí prišli odsúdiť stupňujúci sa komunistický tlak na túto najsilnejšiu slovenskú politickú stranu. Podobné manifestácie sa organizovali aj v niektorých ďalších mestách po Slovensku. V tom čase už komunisti rozbehli na plno rozbehli kampaň na diskreditáciu členov tejto strany, čo bola vlastne len príprava na prevzatie moci vo februári 1948. 16. november tak pre nás na Slovensku stál stál vlastne na začiatku i na konci nešťastnej éry neslobody.