Historický bulvár 28. júla 2017

28.07.2017

Dnešný historický bulvár sa nesie v síce negatívnych, ale významných rovinách. Pripomenieme si začiatok 1. svetovej vojny a tiež deň kedy Alexander Mach prevzal post ministra vnútra v tedajšej vojnovej Slovenskej republike. Táto udalosť mala úzky súvis so zámermi Adolfa Hitlera.
Nenechajte si ujsť dnešný historický bulvár.

„Najvrelejšou mojou túžbou bolo, aby som posledné Moje roky z Božej milosti obetoval dielam mieru a Moje národy zachoval pred obeťami a ťarchami vojny.
Prozreteľnosť inak určila“. Takéto slová staručkého cisára-mocnára Františka Jozefa I. si mohla aj slovenská verejnosť prečítať 28. júla 1914. Práve dnes si pripomíname začiatok I. svetovej vojny, ktorá prekreslila mapu Európy a priniesla jej obyvateľom obrovské útrapy. 

Samozrejme, nemuseli, ak by sa i najvyšší politickí predstavitelia európskych štátov správali zodpovedne  a nehazardovali koniec-koncov aj s vlastnou budúcnosťou. Existovalo však viacero príčin, prečo jeden atentát spustil mechanizmus vzájomného vyhlasovania si vojny a to naprieč celým starým kontinentom. Bola to jednak vybičovaný nacionalizmus, neschopnosť diplomatov stlmiť napätie a predovšetkým neústupčivosť Rakúsko-Uhorska, ktoré z útoku obviňovalo Srbsku a ktorému uložilo ultimátum s neakceptovateľnými požiadavkami. Ak by ich chcela totiž srbská vláda do bodky splniť, fakticky by zbavila vlastnú krajinu suverenity.

Nuž a existoval tu ešte celý mechanizmus spojenectiev a dva znepriatelené mocenské bloky - tzv. Ústredné mocnosti a krajiny Dohody. Hoci 28. júl znamenal spočiatku len toľko, že R-U vyhlásilo vojnu Srbsku, čoskoro sa do tohto konfliktu zapojilo Rusko, Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia. Za hlavného vinníka udalostí z leta 1914 však býva označované Nemecko a jeho cisár Wilhelm II., ktorého emisári vo Viedni svojho spojenca neustále ubezpečovali, že ho vojensky podporia. Vojna však po sarajevskom atentáte nevypukla hneď a ešte do polovice leta si ľudia v Európe užívali prázdniny. Navyše, predstava o tom ako bude táto vojna vyzerať, bola nesmierne  naivná - v Nemecku i Rakúsko-Uhorsku sa šírila propaganda, že pôjde o takpovediac rýchly proces a vojaci budú do Vianoc doma.

No nestalo sa tak a vojna sa predĺžila na viac než 4 roky. Keď sa však pozrieme na historické fotografie alebo si prečítame dobovú tlač, tak ľahko nadobudneme pocit,  že ľudia vojnu vlastne privítali. Bola to len propaganda alebo skutočná atmosféra týchto dní? Zmes propagandy i fanatizmu tej časti populácie, ktorá bola zmanipulovaná vládnymi heslami. V Európe a najmä v Nemecku panovalo už dlhší čas falošné presvedčenie, že vojnu je možno za krátky čas vyhrať bleskovou mobilizáciou a ešte rýchlejším útokom na nepriateľa. Tento vlastne len starý oprášený tzv. Schlieffenov plán sa však nepodarilo realizovať a Nemecko a s ním celá Európa spadla do pasce, z ktorej sa už nedokázala vyhrabať. 

Atmosféra týchto dní však naozaj pramálo zodpovedala tomu, čo malo nasledovať. V mestách organizovali miestne úrady a vojenské posádky  manifestačné pochody na podporu panovníka a jeho vojnového úsilia. Postupne i tlač ovládla cenzúra či autocenzúra. Jednoducho ak niekto nesúhlasil s vojnou a nechcel sa dostať do nepríjemností, zostal radšej ticho. Zúfalstvo narukujúcich mužov, ich manželiek a matiek či celých rodín tak zostávalo takpovediac v súkromí a na nedostalo sa na oficiálne miesta. Pravdivejšie o situácii informovali už iba miestne noviny a hlásenia drobných úradníkov a slúžnych, ktoré napríklad hovorili o lokálnych protestoch alebo referovali o srdcervúcom odprevádzaní vojakov na front. Napriek tomu všetkému si ešte nikto nedokázal pripustiť do akej vojny sa to vlastne krajina púšťa. Najlepšie o tom svedčí jeden výňatok z Národných novín z 11. augusta 1914, v ktorých sa písalo: „A hoci by čo bolo, veď sme už v dvadsiatom století! Spôsoby, ktoré vojnu strašnou robily, už sa prežily, a sú medzinárodné ustanovenia, ochraňujúce malomocné obyvateľstvo. Čo naši predkovia prežili vo vojnách, dnes je to už nemožné.“ Prvé vytriezvenie však prišlo už čoskoro na to, keď sa na prelome augusta a septembra začali vracať prvé vlaky s tisíckami zmrzačených vojakov. 

28. júl je sa našimi dejinami spojený skôr neslávne. 
Rok 1940, vtedy už Európou otriasala druhá svetová vojna a jej neobmedzeným pánom sa staval v čoraz väčšej miera Adolf Hitler, a to do takej mieri, že mohol pokojne diktovať formálne samostatným štátom, kto na ich čele môže a kto nesmie zostať. Je to aj prípad tzv. salzburských rokovaní, či lepšie povedané salzburského diktátu.

Adolf Hitler si totiž do Salzburgu zavolal prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa a ďalších vládnych činiteľov, aby s nimi prerokoval slovenské vnútropolitické záležitosti. Tu sa aj rozhodlo o zmenách v zložení vládneho kabinetu v prospech radikálnejšieho a nacistickému Nemecku ešte viac nakloneného krídla, sústredeného okolo Vojtecha Tuku. Ten čoskoro na to prevzal funkciu ministra zahraničných vecí. Urýchlili sa tiež prípravy na neskorší odsun židovského obyvateľstva, ku ktorému Tisov režim ochotne v ďalších rokoch pristúpil. V tomto smere sa osvedčil predovšetkým Alexander Mach, ktorí po 28. júli 1940 prevzal post ministra vnútra.

Spomenul si výmenu ministrov, určovanie domácej i zahraničnej politiky - do akej mieri bola vlastne táto vojnová Slovenská republika ešte samostatná?
No je to samozrejme ešte vec polemiky historikov, ktorí sa tejto problematike venujú. Avšak ak aj pripúšťajú akú takú suverenitu, tak len veľmi oklieštenú. Skrátka tento tzv. Slovakštát sa po salzburských rokovaniach stal definitívne nemeckým satelitom a s tým súviseli i ďalšie nechvaľne známe rozhodnutia - zapojenie slovenských vojakov do vojny proti Sovietskemu zväzu, kooperácia s nacistickým Nemeckom v otázke tzv. konečného riešenie a napríklad aj pobyt nemeckých vojenských emisárov na území Slovenska. Pošliapanú národnú česť nám tak vlastne zachránilo až Slovenské národné povstanie, keď sa pomerne veľká časť populácie postavila tejto politike podriaďovania sa na odpor.