Historický bulvár 17. júla 2017

17.07.2017

Dnes sme si v historickom bulvári pripomenuli Deklaráciu zvrchovanosti Slovenskej republiky a vrátili sme sa o 300 rokov dozadu kedy sa po rieke Temža plavil bohatý sprievod britského kráľa Juraja I.
Nenechajte si ujsť dnešný historický bulvár.

Deklarácia a abdikácia, oboje v jednom dni - 17. júla 1992.
Rozprávať sa pochopiteľne budeme o udalostiach, ktoré si dnes pripomínajú aj najvýšší ústavní činitelia. Slovenská národná rada schválila pred 25 rokmi Deklaráciu zvrchovanosti Slovenskej republiky. Na desiatkach miest po celej krajine sa pálili tzv. vatry zvrchovanosti a v rovnakom čase česko-slovenský prezident Václav Havel netajil svoje sklamanie z približujúceho sa rozpadu federácie. 
No tak netreba azda ani pripomínať, že časť politických elít a s ňou i veľká časť obyvateľstva tento deň oslavovala práve pri spomínaných vatrách. Najväčšia z nich horela na Devíne a dodnes v tejto tradícii pokračujú niektoré mestá či obce, ale aj časť politikov a politických strán, no a už celkom si túto aktivitu osvojila Matica slovenská.

Napriek jasavej atmosfére nebola nálada v Česku a ani na Slovensku jednostranná. Tak napríklad ešte mesiac pred týmito udalosťami sa v Bratislave 14. júna 1992 uskutočnila demonštrácia za zachovanie spoločného štátu. Za zmienku v tejto súvislosti stojí aj vtedajší prieskum Inštitútu pre výskum verejnej mienky, podľa ktorého sa proti rozdeleniu federácie vyslovovala takmer polovica opýtaných. Tak či onak, rozpadu Česko-Slovenska už nestálo nič v ceste a deklarácia zo 17. júla bola len zavŕšením dlhšieho procesu. Čo teda napokon rozhodlo o tom, že Slovenská národná rada prikročila k spomínanej deklarácii?
Určite to boli voľby, ktoré sa uskutočnili začiatkom júna. Svoj narastajúci vplyv si na Slovensku potvrdilo Mečiarovo HZDS a v Českej polovici štátu Klausovo ODS. Nasledovalo prvé stretnutie vo brnianskej vile Tugendhat a napokon obe strany dospeli k názoru, že najlepšie bude sa rozísť. Hoci bolo na stole viacero alternatív - od zachovania federácie, po voľnejší konfederačný či únijný zväzok, napokon rozhodla práva Slovenská národná rada, keď už spomínaného 17. júla 1992 väčšinou hlasov 113 poslancov (zo 150) prijala Deklaráciu.

Celé politické spektrum v Česko-Slovensku tak bolo vlastne postavené pred hotovú vec a to aj na čele s prezidentom Václavom Havlom. Ten ešte o 18 hodine toho istého dňa oznámil, že sa vzdáva svojho úradu. Pred Federálnym zhromaždením to potom odôvodnil tým, že ďalší výkon funkcie by bol vlastne v rozpore s tým, k čomu sa zaviazal. Inými slovami, nechcel sa už sám podieľať na rozpade spoločného štátu.

Presne pred 300 rokmi sa po rieke Temža v Londýne plavil bohatý sprievod britského kráľa Juraja I.
Čas mu pritom krátila tzv. Vodná hudba, ktorá dodnes zostala v rebríčku najvýznamnejších hudobných skladieb. 
17. júla 1717 na rieke Temža konala nevídane honosná oslava.  Kráľ Juraj I. a jeho dvor a početná šľachta sa spolu s ním plavila v otvorených člnoch z kráľovského paláca Whitehall do Chelsea. Na jednej z bárok hralo 50 hudobníkov suitu, ktorú pri tejto príležitosti skomponoval velikán barokového hudobného štýlu Georg Friedrich Händel. Pred Londýnčanmi sa predostrel dovtedy nevídaný a pôsobivý obraz, keď sa za zvukov orchestrálnej hudby po vodnej hladine pomaly presúvali desiatky vyzdobených plavidiel.  Kráľov sprievod tak pôsobil aspoň podľa súčasníkov mimoriadne majestátne. Handelovo hudobné dielo sa natoľko panovníkovi zapáčilo, že skladateľa poveril ďalšou prácou. Londýn sa tak stal v priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov jedným z centier hudobného života v Európe a Händel jeden z jeho hlavných predstaviteľov. V Britskom námornom múzeu dodnes uchovávajú unikátnu bárku, či loď v ktorej sa práve onoho dňa plavil Juraj I. Obdivovať ju môžete ako inak, za zvukov vodnej hudby. Keď už sme pri kultúre a pri umení všeobecne, dnes si pripomíname aj výročie narodenia Miroslava Válka. Poznáme ho ako muža dvoch tvárií - ako významného slovenského básnika, ale aj ako politika.

A to politika, ktorému mnohí nevedeli odpustiť, že v ťažkých rokoch normalizácie vykonával funkciu ministra kultúry a stal sa aj členom Ústredného výboru KSČ. Na druhej strane to bol jeden z najväčších predstaviteľov modernej slovenskej poézie, dodnes pomerne dosť čítanej. Narodil sa 17. júla 1927 a dnes by sa dožil 90 rokov. Predstavil sa najmä ľúbostnou poéziou, k najznámejším vydaniam patrí zbierka Zakázaná láska aj s ilustráciami od Albína Brunovského. 
S politikou sa napokon sám nevedel celkom dobre vyrovnať. Odišiel z nej ešte krátko pred osudovým rokom 1989, zomrel len dva roky po revolúcií. Hoci sa ani dnes nezabúda aj na jeho politickú angažovanosť v normalizačnom období, jeho tvorbu čitatelia i literárni kritici zaraďujú do tzv. zlatého fondu slovenskej básnickej moderny.