Historický bulvár 10. augusta 2017

10.08.2017

Dnes sa v historickom bulvári pozrieme na rímskeho cisára Traiana a tiež na slovenskú históriu, konkrétne na čachtickú faru kde sa 10. augusta 1847 stretla slovenská intelektuálna elita.
Nenechajte si ujsť dnešný historický bulvár.

„Optimus princeps“  - teda „najlepší prvý“ tak ho nazývali už súčasníci.
Jednoducho najúspešnejší cisár, počas vlády ktorého sa Rímska ríša rozkladala od brehov riek Eufrat a Tygris až po škótske hory, od nepreniknuteľných karpatských lesov až po líbyjské púšte a polopúšťe. Pred 1900 rokmi, teda okolo 10. augusta roku 117 sa rozchýrila zvesť o smrti cisára Trajána. 
Ak si spomínaš, na hodinách dejepisu sme sa o Traianovi vždy učili ako o cisárovi, za ktorého vlády dosiahla Rímska ríša svoj najväčší územný rozsah. Teda, bol predovšetkým vynikajúcim vojakom a dobyvateľom, ktorý v poli a vo vojenských táboroch strávil väčšinu svojho života. Do Ríma sa väčšinou vracal ako víťaz a tak si ho aj Rimania zapamätali. Vari najlepším príkladom takéhoto triumfálneho návratu boli niekoľko týždňov trvajúce oslavy v Ríme po porážke Dákov a smrti ich legendárneho vodcu Decebala v dnešnom Rumunsku. Traján vtedy po niekoľkých vojenských kampaniach, ukončených v roku 106, pripojil k Rímskej ríši po prvý raz aj rozsiahle územia na opačnom brehu Dunaja v dnešnom už spomínanom Rumunsku. Do Ríma tak prúdili zástupy otrokov a obrovská korisť, oslavy nemali konca-kraja. Len pre predstavu - počas veľkolepých hier v rímskych cirkoch zomrelo okolo 10 tisíc gladiátorov a okolo 11 tisíc šeliem.

Poznáme prevažne jeho vojenské úspechy. Čo nám však zostalo z jeho čias, povedzme aj v samotnom Ríme? No určite nemôžeme opomenúť Trajánov stĺp na Trajánovom fóre v tomto večnom meste. Ten lemujú reliéfy s výjavmi práve z dáckych vojen. Traján mal svojho obľúbeného architekta, istého Apollodora z Damašku. Ten, aby spojil Dácke provincie so zvyškom impéria navrhol a postavil aj kilometer dlhý most cez Dunaj na jeho úseku pri tzv. Železných vrátach. Jeho kamenné pylóny museli lode obchádzať ešte v 20. storočí.  A bol to tiež Trájan, kto posunul tradíciu rímskych kúpeľov na novú úroveň a nechal postaviť v Ríme obrovské kúpele, známe Trajánove termy. Kúpele už neboli iba miestom odpočinku a očisty ale vlastne kultúrno-spoločenský komplex budov, kde sa odvíjala podstatná časť verejného života Rimanov.

Treba povedať, že Traján udržoval dobré vzťahy aj s nimi, resp. z tými historikmi a intelektuálmi, ktorí žili v Ríme za jeho života - napríklad Publius Cornelius Tacitus či Plínius mladší. Za jedinú výčitku, ktorú mu vlastne aj tí dnešní historici adresujú, že Traján bol úspešný vlastne až príliš. Dobyl aj také oblasti ako Arméniu, no najmä starovekú Mezopotámiu, ktoré impérium nedokázalo v ďalších rokoch už stráviť a ubrániť. Jednoducho Rím už narazil na svoje limity a od Trajánových čias vlastne iba bránil to čo predtým dosiahol. Traján ale nestratil už nikdy svoju skvelú povesť. Už za života ho rímsky senát odmenil titulom Optimus (najlepší) a pri všetkých jeho nástupcoch sa zvykla opakovať slávnostná formulka: „Felicior Augusto, melior Traiano“, teda „Buď šťastnejší než Augustus, lepší než Traianus).

10. augusta 1847 sa celá slovenská intelektuálna elita presunula na čachtickú faru.
Tá bola v polovici 19. storočia podelená na katolícke a evanjelické krídlo. Hovoríme teda o 4. zasadaní spolku Tatrín, kde sa prítomní po viacerých diskusiách a sporoch nakoniec dohodli na používaní štúrovskej slovenčiny. Dnes je to preto už 170 rokov, kedy bol táto slovenčina tak ako ju poznáme dnes, nielen vytvorená, ale aj uznaná a prijatá za náš jediný spisovný jazyk. No a v tomto jazyku písali aj také postavy slovenskej literatúry ako Ján Kalinčiak či Vladimír Mináč.

A nespomíname ich náhodou, práve dnes si pripomíname ich narodenie. V prípade Janka Kalinčiaka to bol rok 1822 a v prípade Mináča presne o sto rokov neskôr, 10. augusta 1922. Prvý z nich sa radí teda ešte k štúrovskej generácii a zanechal nám skvelé literárne dielo. Predovšetkým prózu Reštavrácia - plastický obraz súdobej politiky, kortešačiek pred voľbami, korupcie a klientelizmu, kamarátkšeftov zo štátnej či slotičnej pokladnice- tak by sme to nazvali aj dnes, no a vidíš, ako sa ani táto problematika od tých čias vôbec nezmenila. Majstrovsky je táto podoba slovenskej politiky stvárnená aj v známom filmovom spracovaní Zemianska česť. V prípade Vladimíra Mináča hovoríme už o človeku, ktorý výborne literárne spracoval príbeh Slovenského národného povstania v takých knihách ako Smrť chodí po horách či Generácia. No a nebol len výborným spisovateľom, ale aj filmovým scenáristom.